Tak toto bol teda odvážny Mikuláš!
Príbeh nášho Mikuláša sa teda šťastne naplnil. Nebyť pozvania od Eličky, nikdy by sa tak krásny večer v Tomášove nekonal. Mikuláš pochopil, že za dobrými deťmi musí prísť a na pozvanie miestnej tretiačky zo základnej školy okamžite pristal.
Problém ale nastal, keď si uvedomil, že bude potrebovať pevné plavidlo. Pozval si teda inžiniera Jáchyma, ktorý takú náročnú úlohu hravo splnil aj so žuvačkou v ústach.
Lenže Mikuláš nevedel presne, kde sa Tomášov nachádza a tak poprosil anjela, aby mu priniesol mapu. Konečne sa dozvedel, aká ťažká cesta ho čaká.
A tak Mikuláš okamžite vyrazil! Do cesty sa mu postavili hory, lesy, dlhé lúky, snehové polia, zamrznuté jazerá a šíre pláne. Ako postupoval k Slovensku, snehu bolo menej a menej a tak mohol častejšie využívať svoje nové plavidlo. Keď už sa dostal tesne pred Tomášov, ľudia v obci si tiež uvedomili, že túto vzácnu návštevu treba patrične privítať, aby sa miestne deti nemuseli za svojich dospelých hanbiť.
A tak už predpoludním v deň oznámenej návštevy Mikuláša sa začali veľké prípravy. Tomášovské ženy sa pustili do nafukovania balónov, zatiaľ čo muži začali pripravovať okolie miesta vylodenia vzácneho hosťa. Prišlo toľko ľudí, že práce postupovali naozaj rýchlo a tak deti sa zatiaľ mohli spokojne hrať a predstavovať si, aký to len príde ujo z tej večne zamrznutej krajiny nad severným polárnym kruhom. Okolo tretej sa na scéne objavili aj miestni hasiči, čo keby niekoho napadlo vítať Mikuláša ohňostrojom? Nech to majú všetko pod kontrolou tí správni chlapi. Ako sa začalo stmievať a nad lúkou pri strelnici sa rozhoreli lampióny a sviečky, znenazdajky sa vynorili z lesíka rozprávkové bytosti. Tie boli tiež zvedavé na tohto Mikuláša. Hovorilo sa vraj o ňom, že je trochu čudák. Prichádzal totiž neskôr, ako sa zvyčajne chodieva. Lenže tento Mikuláš vraj je taký nadriadený všetkým ostatným. Tento si po ceste po svete takto súčasne kontroluje i prípravy ľudí na Vianoce a to, či sa nezabúda pri stromčeku na žiadne deti. Bol to teda naozaj mimoriadny hosť. A preto sa na udalosť prišlo pozrieť i obrovské množstvo „dospelákov“. Tentoraz sa chceli pozhovárať s Mikulášom Mikulášov aj tí dávno odrastení.
Odbila piata a všetci cítili, že mimoriadna návšteva sa blíži. Mikuláš ešte tesne pred Tomášovom poprosil o posledný oddych, pretože po dlhej ceste chcel pred deťmi pôsobiť sviežo. A tak sa unavená posádka na chvíľu zastavila pred mostom, opäť zapálila vyhorené kahance, skontrolovala vlastné balóny z Laponska, prepočítala darčeky a sám Mikuláš vystrelil svetlicu. Deti Tomášova tak zbadali na oblohe hviezdu. Vedeli, že Mikuláš je za poslednou zákrutou! Ktosi rýchlo vytočil telefónne číslo 777, aby sa s ním spojil. Deti po prvý raz mohli počuť reč vianočného Mikuláša. Ten im potvrdil, že práve sa nachádza naozaj v poslednej zákrute, kde vraj štuka s kaprom bývajú...to deti dobre poznajú, je to zákruta, kde sa nachádza nejedna Rybka. Do cieľa ostáva rozprávkovému deduškovi posledných 500 metrov.
Je krátko po štvrť na šesť, keď sa v diaľke smerom k mostu na hladine rieky objavilo záhadné svetielko. Voda sa rozžblnkala a deti začali tušiť, že prichádza ten vzácny okamih! Onedlho už vedeli rozoznať obrysy korábu. Vtom ktosi zasvietil obrovskou baterkou a v strede rieky sa v plnej kráse objavil Mikuláš! Vedľa neho sedel krásny anjel a okolo štyria mocní lodníci. Ich znavené ruky posúvali čln plný darčekov z ďalekého Laponska, aby sa dostalo radosti aj detičkám z Tomášova. Tie už začali na nich aj kričať, ale umorená posádka iba mechanicky pádlovala. Mikuláš ako starší pán dokonca zaspal a tak deti museli naozaj mohutne volať, aby sa prebral a uvedomil si, že už je v cieli a na správnom mieste. Konečne sa deťom prihovoril. Jeho mohutný hlas sa krásne niesol z rieky a všetci vedeli, že prichádza skutočná osobnosť. Deti sa báli iba jediného. Ich očakávaná otázka tak prišla ako prvá. „Máš v lodi aj čerta?!“... Ale Mikuláš je rozumný chlapík a čerta pekne, či chcel, alebo nie, vysadil na opačnom brehu... ten sa sem tam aj ohlásil, podkuroval veru na druhej strane poriadne, ale nič mu to nebolo platné. My na správnej strane brehu sme si tak mohli pokojne užívať príjemný večer. Mikuláš sa ukázal ako štedrý ujo. Najprv si vypočul krásnu pieseň, ktorú mu zaspievali deti, aby ich potom za to aj odmenil. Každý dostal perníček, ale hlavne veľký biely balón. Nebol to obyčajný balón, ale taký čarovný. V tom bolo skryté jeho bohatstvo. Mikuláš všetkých poprosil, aby si niečo zaželali a na povel sa tie čarovné balóny vypustili do oblohy. Nebo tie želania čochvíľa každému splní...
O šiestej hodine už ale Mikuláš musel odísť, aby stíhal ešte skontrolovať posledné príbytky pred Vianocami, potešiť deti v ďalších dedinkách a vrátiť sa domov, odkiaľ chcel všetko pekne pozorovať. Deti sa s ním neradi lúčili, ale pochopili jeho vážne úlohy. Pri odchode sa na tmavej oblohe posledný raz rozhoreli ohňové svetlá, aby dali zbohom Mikulášovi, ktorý sa snáď o rok príde opäť pozrieť na „svoje“ deti v Tomášove. Tie plné zážitkov sa pomaly pobrali domov. Po ceste rozprávali rodičom , dedkom a babkám, čo im Mikuláš povedal, keď im dával darček. Nádherná čarovná atmosféra sa z areálu strelnice postupne vytrácala. Prirodzený kolobeh podobných akcií. Ale to dôležité si každý odniesol v sebe domov. Deti zážitok zo stretnutia s bytosťou, ktorú poznajú z rozprávok, uverili, že je to dobrý a srdečný ujo a možno to dobro budú chcieť raz napodobňovať. A „dospeláci“? Tí si asi zobrali iný dobrý pocit. Ale to je už iný príbeh...určite rovnako dôležitý...